Chcem sa s vami podelit o skusenost, ktoru som zazil v Afrike. Ale to neznamena, ze ju nezazivame castokrat aj doma na Slovensku alebo v ktorejkolvek inej krajine.
Prisiel som sem pred 6 mesiacmi (Boze, uz je to tolko???). Zaciatky neboli vobec lahke. Neslo len o to, ze je to Afrika, ktora je mimochodom neskutocne odlisna od ostatneho sveta. My sme boli v nasej praci vyslani do tazkych polopustnych podmienok. Krajina plna kamenia, piesku (ci skor prachu), neskutocne sucho a neprestajne praziaca zerava gula, pred ktoru sa clovek nejde schovat 12 hodin denne. Stan teplotu totiz neznizuje, ale len zvysuje - prinajmensom trojnasobne. Aby to clovek pochopil, to treba asi len zazit.
Dalsim faktorom ovplyvnujucim kvalitu zivota v spomenutych podmienkach boli (a este stale su) ludia. Drviva vacsina zucastnenych boli cernosi zo Zimbabwe, Mozambiku a Angoly. Par sa naslo aj Juznej Afriky. Zastupenie tu mali aj bieli juhoafricania, ktori vlastne maju zodpovednost za odminovaci projekt na hraniciach Eritrei s Etiopiou. Potom sme tu boli samozrejme my, sikovni Slovaci :), na ktorych sa mimochodom da velmi spolahnut. A nakoniec su to lokalni ludia, ktori sa rozhodli pracovat na tejto misii pre OSN. Ti pracuju pre konkretnu agenturu pri OSN koordinujucu jednotlive odminovacie ulohy. A prave s tymito lokalcami sme sa na zaciatku dostavali do neustalych konfliktov. Preco?
Tak to teda fakt neviem. Mozno to bolo sposobene tym, ze boli zodpovedni za office, kde boli dva pocitace, ku ktorym sme mali pristup len niekolko hodin za den. A tie boli presne vymedzene a dodrziavane. Pri pocte 50 ludi na dva PC za 4 hodiny si to viete predstavit. Ak nie, nevadi. My Slovaci sme z nich vsak mali najvacsie nervy. Ale skor by som to nazval ponorkova choroba, z ktorej sme museli niekoho obvinit. A oni boli take vhodne objekty. Hovorim o dvoj radio-operatoroch. Jednoducho sme na nich za kazdu hlupost nadavali, vsetko nam vadilo . . . ale bolo skor sposobene davovou psychozou. Uz vtedy som mal v tom pochybnosti. Vsak sme ich vobec nepoznali, tak preco robime take rychle uzavery. Hm.
Dva mesiace to fungovalo asi takto. Potom sa vsak cely camp prestahoval na etiopsku stranu. Vsetci odisli. Vsetci zobrali svoje stany a v priebehu tyzdna tu neostal nikto. Nikto okrem mna. A tu zacina odvratena strana tohto pribehu. Zrazu som tu ostal sam a tito nasi dvaja "uhlavni nepriatelia". Co s tym? Vsak tu idem stravit este 4 mesiace. Nebolo to vobec lahke na zaciatku. Nedovera, podozrievanie . . . ale upozornujem vas, ze to nemalo nic s rasizmom. O tom inak este napisem niekedy par slov. Lady medzi nami sa vsak zacali hybat. Pomaly ale isto sme zacali komunikovat ako ludia. Zacali sme sa spoznavat. Chceli poznat moj nazor a ja som chcel vediet nieco o nich. Obcas sme sa ponukli pivkom (hoci nic extra v Eritrei), urobil sa caj, spolocna kava (myslim taka prava KAVA). Po 4 mesiacoch stravenych s nimi som si uvedomil, ze sme sa jednoducho nechali uniest. Urobili sme si o nich svoj nazor este skor, ako sme ich vobec spoznali. A to uz hned na zaciatku postavilo medzi nas mur. Dnes som s nimi uz takmer priatel a stale sa cudujem, preco som sa nechal na zaciatku tak uniest.
Ale aspon som sa nieco naucil. Teda, mozno som to uz vedel, len som si to zopakoval. Nebudem hodnotit ludi skor, ak neurobim aspon nieco preto, aby som ich trochu spoznal. Ved unahlenym sudom mozem zabit potencialne priatelstvo uz v zarodku (je to taka vztahova interupcia). A to neplati len o Afrike. Ved uz o tyzden sa konecne vraciam na Slovensko.
