O fungovaní OSN som sa už na týchto stránkach vyjadroval. Otvorene poviem, že mám na túto organizáciu dosť vyhranený názor. A ten má žiaľ skôr podobu nedôvery. Však posúďte sami.
Bol to jeden normálny pracovný deň v odmínovacích prácach. Raňajší ruch začínal ako vždy o 5.00 štartovaním generátora, ktorý postupne zobudil všetkých v campe. Rýchla hygiena, niečo ešte rýchlejšie do úst a už sme sedeli v Land Cruiseroch a smerovali do poľa, kde sme mali stráviť náš pracovný deň. Mechanický tím, ktorého som bol súčasťou, sa po krátkom briefingu chopil svojich nástrojov. My sme si zobrali naše krásky - rozumej Boženy - a robota sa mohla začať. Ak si dobre pamätám, aj v ten deň sa nám podarilo odpáliť jednu tankovú mínu (svoju prvú skúsenosť s aktivovaním tankovej míny ešte popíšem v niektorom z budúcich článkov). Pomaly nám prešlo doobedie a dostali sme príkaz zastaviť práce pre dnešný deň. Pre nás to normálne znamenalo ešte hodinu čistenia strojov od prachu, ktorého sme si pri tejto činnosti užili naozaj neskutočné množstvo.
Robotu sme teda nakoniec ukončili a vracali sa do campu. Ako každý deň, aj vtedy sme sa stavili v dedine Tsorene na istý druh . . . no, istý druh hamburgera. Sedíme si kľudne v "reštaurácii", vyjedáme naše žemle so zeleninou a volským okom, keď počujeme v rádiu z auta, že niekde buchla tanková mína. Keďže my sme z poľa odchádzali poslední, nikto z našej firmy to v poli byť nemohol. Ibrahim (lokálny asistent pre OSN MACC - odmínovacia odnož OSN) kontaktoval svojho šéfa a dozvedeli sme sa, že to boli ľudia z našej firmy niekde na ceste v okolí nášho campu. Boli to chlapci z road teamu (ľudia zaoberajúci a odstraňovaním mín z ciest). Nabehli na mínu s Land Cruiserom. Prišli sme s kolegom do campu. Pýtali sme sa čo a stalo. Medic už bol na mieste incidentu a šéf campu bol na ceste tam. Poprosil nás, či by sme nemohli s Ľubom zobrať recovery (vyprošťovacie auto) a doviezť zbytky auta do tábora. Tak sme aj urobili a po 3 kilometroch sme dorazili k miestu výbuchu. Už tam boli nejaký lokálci a šéf road teamu. Dozvedeli sme sa, že v aute boli dvaja chlapci - jeden z JAR a druhý zo Zimbabwe. Obaja to prežili, čo bolo naozaj prekvapujúce. Podobné nešťastia sa väčšinou nezaobídu bez obetí na životoch. Títo dvaja však mali naozaj šťastie. Hoci fyzické zranenia hlavne kolegu zo Zimbabwe boli značné. Po obtrhaných nohách od členkov asi predsa len nikto normálny netúži. Obaja už boli na ceste do Asmary (hl. mesto Eritrei) odkiaľ mali byť letecky transportovaný do Adis Abebi v Etiópii. Najväčšie prekvapenie však ešte malo len prísť. Evakuačný plán totiž na plnej čiare zlyhal. Obaja totiž strávili noc na chodbe nemocnice, pretože piloti UN letu, ktorý v tom čase mali službu z dôvodu únavy nemohli letieť. Bolo to prekvapujúcejšie o to viac, že každé ráno na briefingu sme preberali evakuačný plán a tam zaznievala informácia o 24 hodinovej pohotovosti všetkých záchranných zložiek. A teraz, keď k niečomu naozaj došlo, sa tu dialo niečo, čo nás ani trochu pri tejto práci nemohlo potešiť. Čo keby sa stalo niečo vážnejšie a išlo by o život. Náš project manager sa s transportnou sekciou tejto misie dohadoval celú noc. Bez úspechu. Lietadlo nakoniec s nimi odletelo len ráno.
Celé to však bolo o to zarážajúcejšie, že let platila odmínovacia civilná firma, pre ktorú sme pracovali. Oni si ten let jednoducho objednali a v plnej výške uhradili. Aj napriek tejto skutočnosti, však nedokázali presadiť okamžitý odlet. Poviem vám, bolo to naozaj nepríjemné počúvať. Boli sme aj dosť nahnevaní. Veď čo ak raz . . .
A tu je pár obrázkov z incidentu
